Dvojica - Náš prvý singel
Myncryst vyvstáva z hlbín undergroundu so singlom Dvojica
Trojica Myncryst pretavuje formatívne zážitky z vyrastania a následného vykorenenia z východného Slovenska do debutového singlu Dvojica.
Myncryst sú traja vykorenenci z východného Slovenska, aktuálne žijúci v a pri Prahe - Zuzana “Ďuďa” Jelínková (gitara/spev), Tomáš “Čarny” Hajtol (basgitara/spev) a Samuel “Samko” Bilý (bubny), tiež známy z kapely Vojdi.
Po rokoch živého hrania, z toho väčšinou sami v skúšobni, vydávajú svoj debutový singel Dvojica, obsahujúci skladby No man ever steps in the same river twice a The second. Prevážne inštrumentálna hudba Myncryst je charakteristická kontrastom srdcervúcich melancholických melódií a gradujúceho napätia ústiaceho do katarzného oslobodzujúceho hluku. Kvôli minimu vokálov a kvôli “budovateľskej” forme bývajú označovaní nálepkou post-rock, avšak namiesto typických trilkujúcich gitár u nich nájdete skôr vplyvy ďalších žánrov ako indie/noise/prog rocku. Napriek štrukturálnej neviazanosti a jasnej štýlovej nepríslušnosti sa ich mamky vraj nechali počuť: “Sama som prekvapená, že sa mi to páči.” - dlhá dramatická pauza - “To som fakt nečakala.”
Nahrávanie skladieb prebiehalo v rozpätí troch rokov - prvé linky boli nahrané v roku 2020 u Samuela v obývačke za podpory jeho dvoch mačiek Pabla a Honey a za dostatočného prísunu nezbytných živín z produktov nemenovaného fastfoodu. Vizuálny dôkaz z archívov stránky “Má Myncryst nahrávku?” spravovanej nedočkavými fanúšikmi.
Väčšinu vrstiev gitary a basy následne zaznamenávali na samote v Sudetoch, kde sa do ich prejavu zrejme prepašovali úzkostliví duchovia miesta – ich gitarou mediované výkriky sú jasne zreteľné na konci skladby No man ever steps in the same river twice. Bubny a posledné detaily dolaďovali po neuveriteľných troch rokoch už vo svojom štúdiu. O mix a master sa postaral polyhistor Samko.
V tomto priestore natočili aj svoju intímnu Live Session, kde za kamerami stál ich dlhoročný priateľ a dvorný fotograf Marián Lukáč. Ten sa skoro rozviedol, keďže kvôli práci na postprocese sa niekoľko týždňov nestíhal dostatočne venovať manželke. Ale všetko nakoniec dobre dopadlo.
Na obale singlu Dvojica je zobrazený mladý človek obklopený nebom. Na jednej úrovni akoby personifikovaný singel hovoril “Konečne som vonku”. Ďalší presah je však o niečo zložitejší a vážnejší. Tento mladý človek sa narodil ako dievča v menšom meste na východnom Slovensku. Už od raných liet puberty však cítil, že sa s vrodeným pohlavím neidentifikuje. Rád by sa obliekal, hovoril o sebe v správnom rode a nechal sa oslovovať podľa jemu vlastnej identity, avšak obavy z odsúdenia a šikany, ktorú už v minulosti zažil, ho nútia sa chovať v drastickom nesúlade so sebou samým. Celý svoj doterajši uvedomelý život pozná len “rozdvojenosť”, okolím upevňované presvedčenie, že kým sa cíti byť je nesprávne a odsúdeniahodné. Na fotke sa objíma. Ako symbol zmierenia sa, prijatia samého seba, integrovania oboch, či všetkých častí svojej osobnosti a vyjadrenia nezištnej a úprimnej láskavosti ku každej z nich. To je jediná cesta - šanca k zachovaniu zdravého rozumu zoči voči silným tlakom neprívetivého neakceptujúceho prostredia.
Členovia kapely popisujú obdobné pocity vnútornej tenzie, ktorú im nútená utlačovanosť autentickosti priniesla. Tou si tiež vysvetľujú svoje tiahnutie k skladaniu emočne intenzívnej muziky: “Dlhé roky sme boli zväzovaní predsudkami a konzervatívnymi názormi, museli zvažovať každé slovo, každý čin, či nás, alebo našu rodinu, to nedostane na čiernu listinu v komunite mesta. Do extrémnej miery sa riešilo, kto čo povie a čo si pomyslí. Roky prešli, ale zrejme odtiaľ stále pramení naša túžba po slobode, ktorú skúšame stelesňovať v hudbe a vo vyjadrení sa na pódiu. Neriešime žánre, chceme proste hrať niečo pekné, a potom zas totálne improvizovať a robiť hluk. Hľadáme hranice, čo si môžeme dovoliť. Je vskutku až magické, nepopísateľne oslobodzujúce prežívať uvedomenie, že v hudbe hranice nie sú. Môžeme sa realizovať presne a verne tomu, čo skutočne cítime. A nielenže za to konečne nie sme káraní, naopak ešte bývame obdarovaní potleskom. Týmto spôsobom nachádzame nový typ šťastia, voľnosť, tak dlho nám chýbajúcu a odopieranú.”
Kapela sa nedávno predstavila pražskému publiku na Žižkovskej noci či ako predkapela írskym Just Mustard v Café v Lese.
Nenechajte si ich ujsť v piatok 14.4. spolu s N00100000! a Nachttante v brnenskej Sibiři, štvrtok 4.5. na krste v pražskom Crosse spolu s bratislavskými NOV alebo vo štvrtok 11.5. s legendárnymi The Ills v bratislavskej Pink Whale.
K skladbe The second majú tiež v príprave videoklip od mladej talentovanej režisérky Elišky Dobnerovej, vyjsť by mal koncom apríla.
Titulnú fotografiu zhotovila Zuzana Jelínková, ktorú svojím unikátnym vizuálnym rukopisom interpretoval Matúš Buranovský, zodpovedný tiež za celkovú grafickú úpravu obalu.
